Zivot zacina tam, kde konci tvoje pohodlie!

Autor: Roman Hawran Lacho | 12.10.2012 o 4:54 | (upravené 12.10.2012 o 5:17) Karma článku: 9,33 | Prečítané:  1536x

Cakali sme na to desat mesiacov, no aj tak sme sa citili nepripraveni na tu cestu, ktora nas cakala. Nase posledne dva tyzdne na SK boli v znameni odovzdavania misijnej pochodne nasemu skvele teamu, takisto poslednej akcie, ktoru tahali z velkej miery uz oni a samozrejme aj nekonecnych luceni s priatelmi a s rodinou. S velkou tuzbou ale s malou davkou energie sme vyrazili o jednej rano zo stredu na stvrtok z Malinova. Vyrazali sme z Budapesti do Amsterdamu, mali to byt pokojne dve hodiny, ocakavali sme ze nase deti budu podriemkavat alebo pripadne budu ocarene z lietania. Ani jedno ani druhe netrvalo dlhsie ako desat minut.

V Amsterdame sme prestupili na druhy let, ktory mal trvat necelych 9 hodin. Let zacal celkom v poriadku, mali sme 4 miesta vedla seba a jedno miesto cez ulicku vo dvojke. Ja som sedel v tej dvojke s Indkou z Kene, ktora vedela iba po somalsky a mala americky pas. Takze som jej neskor pomahal vyplnovat papiere ohladne toho, ci ma nejaky tovat na preclenie. Paradox. Asi po hodinke, z nicoho nic, sa Malakai vytyckoval na deku, ktora ho prikryvala, co znamelo, ze nasledujucich osem hodin sme boli neustale v ocakavani dalsieho tyckovania. Asi po 4 hodinach, ked uz deti asi hodinku spali a ja som dopozeral rozpravku Brave ma zacalo jemne lamat a tak som sa rozhodol, ze si idem pospat. Zavrel som oci a zaspal. Neviem aky dlhy cas presiel, ale kazdopadne nieco medzi 10 a 15 minutami, ked ma niekto poklepal na plece a moje oci sa otvarali zaroven s Izraelovym panickym hlasom oznamujucim, ze si posral gate. V prvom momente som ani nevedel kde som, tak som vyskocil zo sedacky, ze som rozlial pohar na stoliku predo mnou. A utekal som s Izim na zachod, ked som dosiel na zachod, uvedomil som si, ze som to nedomyslel a musel som Iziho nechat na zachode sameho a ist mu najst nove gate. Neskor sme museli Izraelovi nainstalovat Malakaiovu plienku, aby sme nemuseli vyhodit vsetky jeho slipy.
Neskor sa uz nic vazne nestalo, iba som musel kazdu pol hodku utekat s Izim na zachod a Barca sa musela ist vytyckovat, lebo jej bolo zle a decka uz nezaspali, takze si nas cele lietadlo uzilo. Stresy zacali, ked desat minut pred pristatim v Mineapolise Izi vyhlasil, ze on musi ist na zachod, lebo sa dosere, takze ked som sa postavil v lietadle, vsetky oci boli na mne, chvilu som sa citil ako hviezda, az kym sa nezavreli dvierka od toalety. Pozitivne je, ze pri pristavani sme uz sedeli na svojich miestach. Neprijemne bolo, ze mi doslo z toho zle, ze som myslel, ze budem tyckovat aj ja. O Barcu som sa nemohol opret lebo po prve bola daleko a za druhe bolo jej viac zle ako mne. A nepomohlo mi ani pozerat sa na inych ludi v mojom okoli, lebo v nasom okolo mali asi dalsi 4 ludia pripravene sacky na grcanie. Ked nad tym tak s odstupom casu rozmyslam, je mozne, ze bolo citit tu Malakaiovu plienku.:)

V Mineapolise sme vedeli, ze nas caka emigracna kontrola. Ta prebehla velmi hladko az na to, ze nam zdrhol Malakai za ohradu kam sme este nemohli ist. Takze vsetci miestni serifovia na mna skaredo pozerali. Peciatky do pasu sme dostali na tri roky. Nasledne sme si museli vybrat vsetku batozinu, ktoru sme si nalodili na lietadlo este v Budapesti, co znamenalo pat 23 kilovych kufrov plus 3 extra tiez 23 kilove, k tomu si pripocitajte 4 male kufre do lietadla, dva ruksaky a jednu pocitacovu tasku a aby som nezabudol dve deti, ktore sa mohli kedykolvek posrat a Malakai, ktory uz posraty bol.  Vysledne cislo batozin a deti presahovalo nase styri pouzitelne
ruky o vela. Takze som sa rozhodol, ze idem poziadat o pomoc a tak som dosiel za miestnym pracovnikom letiska a povedal ze ci mi nemoze zohnat velky vozik, a on sa ma pyta ci si teda objednavam pomocnika, ja ze kolko to stoji a on ze iba tringelt. Tak ja ze ano, a on mi zavolal nejakeho cloveka, ktory mi pomohol nalozit vsetky nase batoziny na velky vozik a odtlacil to do druhej miestnosti a tam ich vylozil na pas. Ja som ostal v soku, ze to vobec nebolo daleko, ze som ani nevedel kolko mu mam dat penazi. A tak som mu nieco dal, netvaril sa nadsene, ale ja som ho upozornoval nech mi povie kolko chce:)


Presli sme zase celou kontrolou uz bez nasej velkej batoziny a zistili sme ze nase dalsie lietadlo nas caka na opacnej strane letiska. Pri pohlade na Iziho som vedel, ze to proste nedame, a tak som oslovil dalsieho miestneho pracanta a poprosil som ho nech nam zozenie vozik. Asi za 5 minut sme sa viezli medzinarodnym letiskom v Mineapolise. Typek nas viezol asi 10 minut dost velkou rychlostou, pocas ktorej povedal asi 1000 krat Exkiusmi:) cim si vytvaral cestu namiesto truby.

Posledny let bol v znameni spanku, akurat nie mojho. Deti rozbite na salat aj s Barcou sa zobudili az v letiskovej hale, ked sme uz mali pri sebe vsetky batoziny a cakali sme na odvoz do hotela. Do hotela sme chceli ist z dvoch dovodou. Aby sme nikoho neotravovali ked sa zobudime o tretej nad ranom a druhy dovod bol, ze sme tam stravili noc aj minuly krat a maju tam kryty tobogan, bazen a v nom preliezaciu piratsku lod. Skoda ze sme nemali chut sa tento krat kupat, totiz nechceli sme aby deti zafarbili vodu na hnedo. Nakoniec sa Barca nechala prehovorit a na 10 minut zobrala deti na smyklavky. Takze po tomto vsetkom pre nas dosiel Randy. Isli sme na nakup do second handu, kde sme stravili asi 2 hodiny vyberanim si priborov, riadov a roznych drobnosti do kuchyne. Nasli sme tam aj nasu novu babysiterku a bez velkeho rozmyslania sme kupili televizor za desat dolarov. Nasledne sme isli do Wallmartu (nieco ako Tesco) a 4 hodiny sme nakupovali veci od obliecok az po potraviny na najblizsi mesiac.

Do Lower Brule sme dosli o pol jedenastej uplne totalne vycerpani. Tam na nas cakali Chad a Sheryl, ktori nam spolu s Elaine Harris pripravili postele a poupratovali barak, v ktorom uz dva mesiace nikto nebyval a tak bol zapraseny. Na druhy den sme sa zacali vybalovat a vybalujeme sa az do dnesneho dna. V sobotu nam pomahal Randy s premiestnovanim nejakych nasich starych veci, ktore sme tu mali, neskor dosli aj Chad a Sheryl, ktori nam pomahali vybalovat kufre. Iba jeden postreh z tohto do dalsich rokov, nenoste do rezervacie ako darcek rum kokosky:)

Medzi tym bola aj nedela, kde sme sa mohli stretnut so vsetkymi ludmi a deckami. Na besiedke nastala taka mala apokalypsa, lebo odvtedy co odisla Rebecca s Randym uz na besiedke nemavaju tolko decak ako ked tam boli oni. Byva tam tak do desat deti, tuto nedelu tam bolo asi 30 deti. Dockali sme sa naozaj skveleho privitania od kazdej vekovej kategorie. Ludia nas obijmali az ma to bolelo:) Po obede som bol u Chada a Sheryl, uplne som zabudol aky maju bordel v izbe a tak moja misia na nasledujuce mesiace je pomoct im upratat v ich karavane. Iba pre obraz som pozeral americky futbal sediac na prenosnej ladnicke plnej cersto naporcovaneho jelenieho masa, ktore Chad zobral z ulice, lebo niekto ho v noci zrazil.

Pozeram, ze som toho napisal uz strasne vela o nasom prichode, ale neda mi aby som nespomenul dnesnu skusenost ako sa Boh stara. Aby som objasnil situaciu, byvame v dome, v ktorom byvala Rebecca a Randy, oni ked sa stahovali, tak si zobrali so sebou vsetko co bolo ich a tak nam tu vela nabytku neostalo. A tak sme dnes isli do Pierre, aby sme nakupili nejake second hand komody pre deti. Prvy second hand bol zavrety a v druhom nic nemali, kupili sme tam iba maly stolik do obyvacky. Ked sme ho nakladali do zboroveho auta na parkovisku, tak ku nam dojde zena s muzom a pyta sa nas, ci nakupujeme pre zbor, my sme jej objasnili situaciu, kto sme a co robime a ona sa nas pyta, ze ci nepotrebujeme nejaky nabytok. Ze ona je managerka toho second handu ale ze ma doma nejake veci, ktorych sa potrebuje zbavit a tak nas zobrali k sebe domov a dali nam jednu dievcensku komodu aj s nocnym stolikom, jednu krabicu na hracky (v ktorej bolo asi 40 barbin) a policku na knihy. A verte ci neverte to bolo presne to co sme my dnes mali na zozname ze potrebujeme kupit. Nechceli od nas ziadne peniaze a este nam dali cookies na cestu. Slava Bohu za toto, co pre nas urobil a co pre nas robi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?