Ako som skoncil v Indianskej rezervacii

Autor: Roman Hawran Lacho | 29.11.2012 o 8:26 | (upravené 29.11.2012 o 9:01) Karma článku: 7,55 | Prečítané:  1128x

Sedim v obyvacke a je pondelok vecer. Z dialky pocujem vykriky deti, ktore sa z poslednych sil snazia zastavit proces ukladania do postele. Ja tu sedim pri pocitaci a cakam, kedy budem odvolany na bojove pole. Stalo sa, cestou som zobral Varechu Neposlusku a rozdal nejake zasluzene po zadku, rozdal aj par nemilosrdnych objati a vitazoslavne sa vratil za pocitac a pokracujem v tomto blogu, ktory ma prezradit trosku viac o tom, preco sme tu a ako sme sa sem dostali.

Takze zacnem poporiadku, ako sme sa sem vlastne dostali. Moj cely pribeh chcem jedneho dna zverejnit v knihe, ale aby som dlhy pribeh napisal v kratkosti, tak zacnem. Od utleho veku som sa stretaval s misionarmi z roznych kutov sveta a so zatejenym dychom pocuval ich farebne pribehy. Takze, ked sa ma ako maleho niekto spytal, co chcem byt, moja odpoved nebola kozmonaut ale misionar. Vzdy som ocakaval, ze to bude niekde v kvalitne chudobnej krajine, kde je kultura sucast bytia. Ako dvanastrocny som ale nasiel v skolskej kniznici knihu o Indianoch, ktoru napisala zena, ktora medzi Indianmi zila. Bol to romanticky roman, ktory ako som neskor zistil, bol extra predimenzovany. Kazdopadne od vtedy som sa zacal zaujimat o indiansku kulturu. Asi v pribehu dvoch rokov som zistil, ze na Slovensku a v Cechach je dost velka komunita Euroindianov, ktorym sa Indiani pacia a ktori sa snazia aspon raz do roka zit historiu a fungovat ako Indiani pred 200 rokmi. Nadviazal som vztahy s niektorymi ludmi z tejto komunity, ale nikdy som uplne neprenikol do ich vasne milovat nieco, co uz neexistuje. Ked som mal asi 16-17 rokov, tak som zistil, ze Indiani dnes uz neziju tak ako kedysi a ze maju kopec problemov. V tom obdobi som tak isto pracoval na svojom misionarskom sne a vyhliadol som si este s jednym kamaratom miesto v Juznej Afrike. Ked som povedal jednemu zo svojich najblizsich priatelov to, ze chcem ist do Afriky, tak on sa ma nechapavo opytal, ze preco chcem ist do Afriky, ked mam rad Indianov a modlim sa za nich. Ja som ho zahriakol, ze on tomu nechape, ale ked som dosiel domov, tak som nad tym zacal uvazovat. Jeden z najvaznejsich dovod, preco bolo tazke nad tym uvazovat, bolo asi to, lebo Indiani ziju v USA. V tom obdobi som sa hral na antiglobalistu a tym padom som nemal rad politiku USA. Da sa povedat, ze USA s Australiou boli posledne krajiny, ktore by som chcel navstivit. V tom case som si na nastenku vo svojej izbe zavesil mapu Juznej Dakoty s vyznacenim indianskych rezervacii. Ked som mal 21 rokov, moji dobri priatelia z USA mi vybavili misijny vyjazd do Argentiny. Malo to iba jediny problem, ze som musel ist cez USA a byt sucastou americkeho timu, ktory isiel do Argentiny rozdavat Knihy Nadeje, co je nieco ako Biblia len napisana zrozumitelnym sposobom pre mladych. V Argentine som bol mesiac, pocas ktoreho som okrem pomoci argentinskej mladezi aj cele noci diskutoval o pre mna nepochopitelnej americkej kulture. Napriek vsetkemu to bol skvely zazitok.

V tom obdobi som uz chodil s mojou manzelkou, ktoru som od pociatocneho posedenia pri vinku, pripravoval na to, ze ja nechcem viest obycajny zivot a ze chcem ist na misiu. Ked sme sa zobrali, tak sme vyuzili peniaze na svadobku a isli campovat po Amerike. Prvy krat sme navstivili Juznu Dakotu a precestovali sme skoro vsetky rezervacie bez toho, aby sme tu kohokolvek spoznali. Spali sme v stane a uzivali si nasu svadobku. Uz vtedy som citil nejake cudne puto s touto vyprahnutou krajinou. Tolko som mal nacitane o tej krajine, ze som povedal svojej manzelke, ze sa tu citim ako doma. Vratili sme sa na Slovensko a zacali sme zit “normalny” zivot. Rok a dva mesiace po svadbe sa nam narodil syn, Barci (mojej zene) sa blizili statnice a tak sme si povedali, ze by sme mali robit nieco so svojim zivotom. Ist na Biblicku skolu nam prisiel ako dobry napad. Bez penazi a s deckom Vas ale na hocijaku biblicku nezoberu. Nas pastor (kazatel) nam poradil, ze by sme mohli ist na biblicku skolu v Dansku, na ktoru sme mohli ist uplne zadarmo a este aj s babom. V ten rok otvarali aj misijny odbor, takze vsetko bolo ako keby naplanovane. Rok sme studovali a pocas toho sme sa dostali aj na misijny vyjazd do Tanzanie, kde som viedol tim ludi z nasej skoly. Ked nam koncila skola, tak sme rozmyslali, ze by sme mali nieco urobit, aby sme sa po skole niekam pohli. Napriek tomu, ze verime v silu modlitby a v to, ze Boh ma vsetko pod kontrolou, tak verim aj v to, ze ked nieco chces, musis preto aj nieco urobit. Jedlo padalo z neba iba pre Izraelitov a to pred uz velice davno. Napisali sme 10 rovnakych emailov do AoG zborov, ktore boli rozmiestnene v rezervaciach, alebo v ich blizkom okoli. Na email nam odpisal iba jeden mlady pastor, s ktorym sme si nasledne zacali skypovat a predstavili sa mu. Ked sme sa s nim o tri mesiace stretli, tak nam povedal, ze nevie preco odpovedal na nas email, ze vacsinou emaily z cudzich adries ani neotvara a nieto este aby odpisal cudzim ludom z dalekej Europy. Mal som strach z americkej hlucnej kultury a z ich expresivnych prejavov emoci. Ked sme dosli do Oglaly, Barca bola v osmom mesiaci tehotenstva a Izrael mal vyse dvoch rokov. Pastor, ktory nam odpisal a mladeznicky pastor z jeho zboru boli uplne ini ako som cakal. Boli nohami uplne na zemi bez zbytocnych a  expresivnych prejavov prazdnych emoci a hlavne som nasiel vo velkej americkej krajine ludi, ktori mali radi futbal. A ked poviem futbal myslim foot-ball (noha-lopta) a nie to americke strategicke behanie so sisatou loptou. A nie iba ze ho mali radi, oni ho aj hravali a pozerali anglicku ligu. Z toho som bol v soku. Co sa tyka sluzby, to bol tiez moj splneny sen, ich zbor bol jedna velka telocvicna, ktora bola cez tyzden otvorena pre tinedzerov a v nedelu sa menila na kostol. Tak nejako som si ja predstavoval svoju sluzbu v buducnosti a preto som mal pocit, ze to miesto je pre mna a nas proste pripravene. Erik, pastor ktory mi odpisal, o ktorom som mal pocit, ze je ako keby moj dlhorocny priatel, mi ale povedal, ze nam chce ukazat jedno miesto, ktore by nas asi potrebovalo viac, ale ze nech sa rozhodneme sami. Typek nas teda zobral do Lower Brule, fuuuuuha. Ked dosiel do tejto malej rezervacie, kde zije asi 3500 ludi, tak som to tu nemal rad od prvej chvile. Boli sme tu 4 dni a 4 dni ma bolela hlava a proste mi to tu cele vadilo.

Ked sme po troch tyzdnoch dosli domov, tak sme si s Barcou povedali, ze sa ideme modlit a ocakavat na Boha, co nam on poradi. Nechceli sme ist na miesto, kde sa nam paci a kde chceme stravit svoju dovolenku, ale chceli sme ist na miesto, kde nas Boh chce mat a kde budeme vyuzitelni a pouzitelni. Po 4 dnoch na modlitbach sme si uvedomili, ze nechapeme preco, ale ze mame ist do Lower Brule. Tak sme Erikovi napisali ako sme sa rozhodli a on ze ok. Zacali sme robit nas prvy neohrabany fundraising a po troch rokoch sme sa dockali a dosli do Lower Brule na 6 mesiacov na turisticke viza na hlbsie preskumanie tohto miesta. Nasledujucich sest mesiacov sme vedeli, ze sme na spravnom mieste v spravny cas a ked clovek vie to, nic ine mu netreba. Po siestich mesiacoch sme sa vratili domov a americka strana pre nas zacala vybavovat nabozenska viza a po desiatich mesiacoch tvrdeho a kreativneho fundraisingu sa nam podarilo vyzbierat mesacnu podporu a tak isto jednorazove financie. A ako sme tu zacali, o tom ste sa docitali v nasich blogoch.

Vzdy som chcel robit nieco pre mna zmysluplnejsie ako chodit do roboty, z roboty domov, pustit si telku a ist spat, na druhy den ist do roboty, z roboty domov a atd. Chcel som pomahat ludom, bol som pripraveny ist na hocijake miesto na zemi, medzi moje posledne destiancie podla zaujmu patrilo Usa a predsa som tu skoncil. Preco? To este uplne presne neviem, ale ked budete pozorovat tento blog, tak sa to asi dozviete. Kazdopadne my vieme, ze sme na spravnom mieste v spravny cas.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?