Niektore dni v Indianskej rezervacii.

Autor: Roman Hawran Lacho | 23.1.2013 o 19:24 | (upravené 23.1.2013 o 19:36) Karma článku: 9,47 | Prečítané:  1080x

Niektore dni v indianskej rezervacii su ako dnesny den, uplne ze na p*d. Ospravedlnte moj slovnik, ale hladal som dlho vo vselijakych slovnikoch sveta po vystiznom slove pre dnesny den a toto jedine pasovalo celym svojim popisom.

Kazdy den v indianskej rezervacii je uplne iny, neda sa tu nic planovat. Indiani su znami svojim casopriestorom, ktory sa na ten nas, ani naznakom nepodoba. A verim, ze teraz sa v niektorych z Vas ozval hipisacky duch, ktory si hovori “ooooo, ake uzasne, ze indiani nefunguju v tom nasom obmedzenom skoro presnom a konzumnom casopriestore.” No pravdupovediac aj vo mne sa ozval taky nejaky maly hipisak, ktory ma na Slovensku vzdy popudzuje k meskaniu. No zjavne moj maly hipisak nestihol let, lebo ludia sa mi tu vysmievaju, ze som zorganizovany az moc. Moja pastorka, ktora je Apacka, o mne povedala, ze vsetko potrebujem mat do podrobna zadefinovane. Takze vo svojich 29. rokoch som zistil, ze som usporiadany typ cloveka s uhladenymi vlasmi. A teraz vidim, ako sa vsetci ktorych poznam usmievaju, ak uz neplacu od smiechu, lebo si myslia, ze si robim srandu. Ale vazne. Vzdy som medzi svoje silne stranky ratal, ze som slobodny typ cloveka, ktory sa nerad fixuje na plany. Barca ma za poslednych 12 rokov, ktore sme spolu, iba tri krat prehovorila na spolocnu rodinnu poradu a aj to bolo tisickrat ofrflane cez moje pery a tvaril som sa ako obet. Vcera som ju donutil k porade, ktora trvala 5 hodin. Iba jedneho sa bojim, ze to je priznak dospievania, lebo ja som ani nezacal spievat a uz vobec nikdy v zivote nechcem dospiet. Toho sa ja bojim najviac najvacsmi.

Aby som nadviazal na ten den, ktory som spominal v uvode, musim povedat, ze od zaciatku roka 2013 som mal dost takych dni, ktore stali tak maximalne za 5 minut na zachode. Bolo to take tazke obdobie, ktore bolo predurcene tym, ze to bol treti mesiac mimo domova, pocas ktoreho sme zacali mat stiesnive pocity po domovine, rodine a priatelov. Nechcem kricat, ze uz mame po tom, ale veci sa zacinaju ukludnovat a my naberame nove sily do prace, ktora nas caka vsade naokolo. V tych depkach sme totiz zabudli naco sme tu vlastne dosli. Ze sme tu pre ludi, pre vztahy, ktore mame budovat naokolo. Lebo taky bol Jezis, travil cas s ludmi.

V rezervaci zacala basketbalova sezona. Co je dost velka vec, lebo basketbal je tu sport cislo 1. Mozno aj preto, ze vacsina indianov sa snazi imitovat afroamericku kulturu, ku ktorej basketbal patri ako cibula k mastnemu chlebu. A ja som tu taky belosko, ktory nevie skakat. Skakat na svihadle viem, ale zjavne to nestaci na to, aby som v basketbale bodoval. Takze vyzyvam na zapasy deti o 15 rokov mladsie odo mna, ktore mi davaju na frak, lebo mne padne jedna z troch striel a im kazda, pripadne kazda druha. Takze vyhravaju rozdielom triedy. Ich usmevy skysnu az ked zacnem zonglovat s basketbalkou a oni vidia, ze mozno neviem trafit trojku na prvy pokus, ale na hlave si ju udrzim odrazat zo desat krat. Kazdopadne, hned po prichode som bol za ludmi, ktorych mam na facebooku a poznal som ich aj z minuleho roka a ponukol som sa im, ze im mozem pomahat natacat basketbalove zapasy. Hned ma zobrali, lebo tu sa vacsinou ludia do dobrovolnickej prace nezenu. A tak som sa uz zucastnil par zapasov stredoskolskej basketbalovej ligy, na ktorych bolo viac ludi ako na Interi. A dostalo sa mi povzbudenia od cloveka, ktory mi povedal, ze tu este nezazil pastora, alebo akehokolvek cloveka, ktory robi v zbore, ze by vysiel zo svojho zboru a zapojil sa do nejakej cinnosti komunity. A povedal, ze je velmi rad, ze pomaham mladym ludom nachadzat ich duchovno. A to je clovek, ktory veri v tradicne indianske nabozestvo. Pre mna to je dost velke povzbudenie, oci mi ziarili minimalne do vecera, kym som ich musel zavriet, lebo som isiel spat.

Tak ako pocas celeho roka, tak aj ked je -10, chodime na ryby, len teraz je to tzv. icefishing. Urcite sa to robi aj na Slovensku, ale ja som na Slovensku nepatril do rybarskej slachty, moj dedo bol polovnik. A rybarcil som iba raz so svojim priatelom a susedom z detstva nedaleko Malaciek. Pamatas Kajo:)? Takze aspon raz do tyzdna idem s muzmi zo zboru na ryby, oni nemaju auto a su uplne sialeni rybari a polovnici. Takze mi zvyknu volat aj kazdy den, ci by som s nimi nesiel na polovacku alebo rybcku, ale preto, ze mam aj ine povinosti, tak s nimi chodim tak maximalne dva krat do tyzdna, na dve hodky. Najprv musime urobit dieru do ladu a nejde nam to tak lahko ako to slo Tomovi z rozpravky Tom a Jerry. Lad je hruby asi 30 az 50 cm podla toho kde. Ludia zvyknu v tomto case ist na lad aj autom a rieka je tu dvakrat taka siroka ako Dunaj v Bratislave. John mi hovoril, ze minuly rok, ked isiel z jednej strany na druhu, tak pri nom zastavilo auto a zobralo ho. Spominal, ze stopa chytil uz vselikde za vseliakych okolnosti, ale na lade uprostred rieky Missouri este nie. Ale vsetko je raz prvy raz. Takze chodime vymrznut a zatial sa mi este nepodarilo nic chytit, ale mna to neodradza a tak zistujem svoju dalsiu novu vlastnost, o ktorej som nemal potuchy, a to ze som trpezlivy. Ludia sa vzdavaju, placu a ja stale cusim pri svojej diere v lade a cakam. Ale asi by som mal zacat plakat, lebo im to potom pomoze a nieco chytia, za co ja som tak ticho, ze ryby sa proste k mojej diere boja ist.

A este jednu vec pred tym ako ukoncim moj prvy blog v roku 2013. Poviem to na rovinu, ako to je. Dostali sme auto, je to OLDSMOBILE z roku pane. A bolo to tak. Dosli k nam na obed jedny pastorovci zo zboru, ktory je asi hodinu odtialto. Bola to taka zaujimava navsteva, lebo nam prisli navarit. Tak si doniesli potraviny, aby nam urobili talianske fetuciny, ktore boli trosku poamerictene. Sytejsie cestoviny som este nejedol. Kazdopadne to cele pre nas urobili a potom nam povedali, ze nech sa oblecieme, ze by nam radi nieco ukazali. Vysli sme von a oni nam podavaju kluce. Vybavili nam poistku, zaplatili registraciu a doniesli auto so znackami a plnou nadrzou. Takze uz nemusime jazdit na aute so spotrebou 30l/100km ale uz mame auto na ktorom mozme ist nakupit a cestou nemusime natankovat. Presnu spotrebu este musim zistit:)
Takze vdaka Bohu ze sa o nas stara! Vdaka patri Vam, ktori sa za nas modlite, pripadne na nas iba myslite. Dakujeme za vsetku vasu podporu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?