Po roku a pol v indianskej rezervaci

Autor: Roman Hawran Lacho | 7.3.2014 o 6:02 | (upravené 7.3.2014 o 8:14) Karma článku: 9,87 | Prečítané:  938x

Dlhé mesiace som nič nenapísal a tak niečo píšem, aby som uz niečo napísal. Život misionára v cudzej kultúre je náročný. My žijeme rovno v dvoch kultúrach. V americkej a v indiánskej.

Po roku a pol mám pocit, že sa nám začali otvárať dvere do komunity. Ľudia sa mi spontánne začínajú prihovárať a ďakovať za veci, čo robím pre komunitu. Niekedy ani neviem, za čo mi ďakujú. Pravdupovediac som sám sebou a nie som žiadny hrdina. Stále sa hanbím, takže sa spontánne len veľmi ťažko niekomu prihovorím, iba keď ma anjel kopne do zadku. Basketbal stále neviem hrať, ale už som v ňom postúpil.  Nehrám už s desať ročnými deťmi, ale s tínedžermi a mladými chalanmi. Je to škola prehrávania, ale život ma na ňu pripravil veľmi dobre, lebo ako dieťa som vyrastal vedľa môjho slávneho bratranca, ktorý bol vždy šikovnejší, rýchlejší a trošku aj krajší. Ale nie, bez srandy, bol o dosť krajší, baby na sídlisku to hovorili. Takže školu prehrávania som mal od mala, čiže pre mňa nie je problém prehrávať a prehry pre mňa neznamenajú, že sa vzdám.  A v konečnom dôsledku viem, že to nie je iba o hraní, ale o zoznamovaní sa s novými ľuďmi. Pre mňa osobne je veľmi dôležité, aby som zbúral stenu predsudkov medzi cirkvou a komunitou, aby ľudia vedeli, že cirkev tu je pre nich. A že nemusia byť svätý, aby mohli vstúpiť do budovy.

Za posledne tri mesiace som spoznal a rozprával sa s viac ľuďmi ako za celý predchádzajúci rok. Ľudia ma zastavujú a ďakujú mi za fotky, ktoré robím na zápasoch miestnej strednej školy. Často krát ani neviem ako sa volajú, ale oni poznajú moje meno. Je to dosť nepríjemný pocit. Zažívam ho skoro každý deň. Mená nie sú moja silná stránka, ale facebook ma zachraňuje, lebo si tam spätne pozerám mená. Pred mesiacom ma zavolali dvaja chalani, za ktorých sa modlím od kedy som tu bol prvý krát na šesť mesiacov (2011), či sa s nimi pôjdem snoubordovať. Aby som to opísal trošku detailnejšie, jedna sa o dvojičky (26r.), ktoré keď som videl prvý krát, tak mi ich dal Boh na srdce, aby som sa za nich modlil. Hovoril som si, že potrebujem osloviť týchto cool chalanov, lebo keď sa mi podarí osloviť ich, tak potom už asi hocikoho. Ale ani vo sne som si nevedel predstaviť ako sa dvaja hrdí mladí Indiáni budú chcieť dať do reči s bielou kožou ako som ja. Videli sme sa na zopár akciách v komunite a cca pred tromi mesiacmi sa začalo diať na moje veľké počudovanie to, že sa mi títo dvaja chalani začali prihovárať, keď som niekam došiel. Volali ma po mene, ako keby sme sa poznali už dlho. Pred dvoma mesiacmi som si ich pridal na facebooku a tak som si všimol, že boli snoubordovať. Nabral som odvahu a napísal im, že kde sa boli bordovať, lebo tu v blízkom okolí nie sú žiadne hory. Keď ma o mesiac na to stretli, tak sa spýtali, že kedy idem s nimi bordovať a ja pohotovo, že na konci marca môžem a oni na to, že OK. Takže ako sa hovorí, Božie cesty sú nevyspytateľné. Vidím v tom ohromnú príležitosť spoznať týchto chalanov a skrze nich ďalších mladých. Moja misia nie je v tom, aby som mal v nedeľu ráno veľa ľudí v zbore (keď ich bude veľa, nebudem sa sťažovať), ale byť čo najviac zapojený v dianí komunity. A tým čím viem pomáhať a ukazovať Krista cez bežné činnosti. Lebo ak nás kresťanov poznajú IBA podľa toho, že ľudí pozývame do cirkvi, tak to je dosť smutné.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?